Marta Lukáčová
"neriešim"
Kdesi ďaleko vo svojich myšlienkach sa hľadám. V útrobách prehnitých a obhoretých kusov starých driev. Skrývam sa v pamätiach mojich starých, známych kamarátov. Nechcem citíť lúče pohladenia, ktoré by prenikli do môjho srdca. Radšej v tme sa stíšiť a načúvať vetru v lístií, vode v jazierku, slnku v korunách stromov, mesiaci v tmavom parku na lavičke a plameni v horiacej vatre. Snívať s otvorenými očami je moje krásne povolanie, z ktorého neviem vyžiť. Uvažovať o veciach minulých, o časoch nenaplnených o skutkoch zbehlých. Hľadať, skúmať, rozoberať a nakoniec aj tak povedať, že veď "ja neriešim" je nejaké riešenie? V kútiku noci pohrúžený do mora myšlienok o svojom živote, o vyžití, o eurách, či už len o úbohých centách. V hlbokej noci, kde moju tvár osvecujú už len zopár hviezd, túžim z hĺbky svojej najhlbšej kričať z plných pľúc, tak aby to každý počul, aby sa niekto zmiloval, aby niekto pochopil to volanie, aby niekto videl ten šialený smútok v mojich očiach. Krásna je ta noc a to ticho v nej, kiežby nikdy nenastal ten deň. Byť sám, byť ticho, byť dole a sa smiať a pritom nikdy neprestať. Popri mesiaci tancujú mraky, jeden za druhým, hodina za hodinou a ja pomaly usínam.
